Energetická bezpečnosť sa začína doma

Nórsko a Británia pripomínajú Európe niečo, na čo časť proruských "vlastencov" akosi zabúda

Na politických suverenistoch ma vždy fascinovala jedna vec. Dokážu celé hodiny vysvetľovať, prečo si Slovensko nemá nechať rozkazovať z Bruselu, ale keď príde reč na závislosť od Moskvy, ich citlivosť na stratu suverenity zázračne oslabne.

Pritom práve energia je jednou z oblastí, v ktorých sa rozdiel medzi skutočnou nezávislosťou a jej politickou imitáciou ukazuje najlepšie.

Kliknite pre stručné zhrnutie článku
  1. Nórsko dokazuje, že domáca ťažba surovín prináša ekonomickú silu a zároveň pomáha zabezpečovať energetické potreby Európy.
  2. Británia investuje do vlastných zdrojov plynu, aby obmedzila dovoznú závislosť a posilnila bezpečnosť dodávok.
  3. Energetická závislosť od Ruska nie je len ekonomický problém, ale aj bezpečnostné riziko.
  4. Skutočná suverenita znamená diverzifikovať dodávateľov, rozvíjať vlastnú produkciu a nespoliehať sa na dobrú vôľu cudzej mocnosti.
  5. Ak suverenisti odmietajú diktát Bruselu, mali by rovnako vážne vnímať aj riziká závislosti od Moskvy.

Nórsko nepotrebuje moralizovať. Má plyn.

Nórsko nie je členom Európskej únie. Je však jej významným energetickým partnerom a v roku 2025 pokrýval nórsky plyn približne 31 percent dovozu zemného plynu do EÚ. Ropa a plyn zároveň tvorili 57 percent hodnoty nórskeho vývozu tovarov.

Za týmito číslami nie je nijaké tajomstvo. Sú za nimi ložiská, technológie, kvalifikovaní pracovníci, investície a desaťročia budovania priemyslu. Nórsko dokázalo premeniť prírodné bohatstvo na ekonomickú silu, ktorá slúži jeho občanom a zároveň pomáha zásobovať zvyšok Európy.

Aj Briti objavujú čaro vlastných zdrojov

Ďalšia správa prišla zo Spojeného kráľovstva. Britská vláda 21. októbra 2026 schválila spustenie produkcie plynového ložiska Jackdaw v Severnom mori. Odhady hovoria, že pri maximálnej produkčnej kapacite by projekt mohol zvýšiť domácu produkciu plynu približne o šesť percent.

Ruskom platení environmentalisti však môžu byť pokojní, pretože nejde o bridlicový plyn, ale o klasickú ťažbu zemného plynu z morského dna. A pochybovači majú pravdu, jediný takýto projekt nevyrieši všetky britské energetické problémy, čo ani nie je jeho úlohou. Je to však jeden z mnohých krokov, ktoré pomôžu znížiť potrebu dovozu, zachovať pracovné miesta a posilniť bezpečnosť energetických dodávok.

Britská vláda pritom naďalej počíta s prechodom na obnoviteľné a jadrové zdroje, pretože jedno nevylučuje druhé. Teda aspoň dovtedy, kým domácnosti potrebujú kúriť aj vtedy, keď nefúka vietor a nesvieti slnko.

Kto vlastne chce nezávislú Európu?

Po ruskej invázii na Ukrajinu sa energetická závislosť stala aj bezpečnostným problémom. Európska závislosť od ruského plynu sa však znižuje, hoci EÚ v roku 2025 z Ruska stále dovážala približne 12,5 percenta svojho plynu. Podiel klesol, ale závislosť úplne nezmizla.

A tu sa dostávame k otázke, ktorú by si mali položiť predovšetkým tí, ktorí majú pri každej príležitosti na jazyku slovo suverenita.

Ak krajina nemá dostatok vlastných zdrojov, musí ich dovážať, čo samo osebe nie je problém. Problém nastáva vtedy, keď sa z dodávateľa stane mocnosť, ktorej politické záujmy sa dostávajú do konfliktu s našimi.

Však napríklad, ak má na Ukrajine Rusko svoje „oprávnené bezpečnostné záujmy“, prečo by ich tam nemohla mať aj Európa?

Preto je rozumné diverzifikovať, budovať infraštruktúru, investovať do vlastnej produkcie a spolupracovať so spoľahlivými partnermi. Nie preto, že všetko zahraničné je zlé, ale preto, že nikto by nemal mať nad nami väčšiu moc, než je nevyhnutné. Aj tu sa naši „suverenisti“ odmietajú poučiť príkladom nimi obdivovanej Číny, ktorá žiadnemu zahraničnému dodávateľovi nedovolí obsadiť viac ako 15, výnimočne 25 % trhu.

Možno by sme sa mali menej pýtať, kto nám vládne z Bruselu, a viac sa zaujímať o to, kto nám môže jedného dňa vypnúť kúrenie a namiesto podlizovania sa diverzifikovať a nemodliť sa, aby jeho dobrá vôľa vydržala naveky.