Kerčský most pred summitom veľmocí: Ukrajina ukazuje, že sa dokáže zaobísť aj bez Muska

Putin sa chystá rokovať s Trumpom a Si Ťin-pchingom o svetovom poriadku, v ktorom majú rozhodovať veľmoci. Ukrajina mu však tesne pred stretnutím pripomenula, že ani jadrový arzenál a ani veľmocenské ambície nezaručujú nedotknuteľnosť. A že v takomto svete môže byť zajtra slabým aj ten, kto sa dnes považuje za silného.

Putin chcel a stále naivne požaduje svet, v ktorom silní rozhodujú a slabí musia poslúchať. Ukrajina mu však ukazuje, že ak dokáže rozvíjať vlastné schopnosti a využívať slabiny protivníka, ani menší štát nemusí zostať bezmocný. Zároveň zisťuje, že v jeho vysnívanom svete veľmocenskej politiky sa nemusí vždy rozhodovať v prospech Moskvy, pretože vlci síce silu rešpektujú, ale nikdy nebudú rešpektovať vlka, ktorý sa najmocnejšieho iba vyhlasuje.


Ukrajinský útok na Kerčský most, ktorý spája okupovaný Krym s ruskou pevninou, má význam presahujúci samotné vojenské poškodenie strategickej dopravnej infraštruktúry, pretože jeho načasovanie a predovšetkým spôsob, akým sa Ukrajine podarilo operáciu uskutočniť, predstavujú nepríjemný odkaz pre Moskvu aj Washington. Kyjev totiž túto operáciu uskutočnil bez využitia amerických komunikačných sietí Starlink a Starshield od Muskovej spoločnosti SpaceX.

Kliknite pre stručné zhrnutie článku
  1. Ukrajinský útok na Kerčský most ukázal, že Kyjev dokáže uskutočňovať náročné vojenské operácie aj bez komunikačnej infraštruktúry Starlinku.
  2. Ruskí komentátori hľadajú za útokom americkú účasť, hoci pre svoje obvinenia nepredložili overiteľné dôkazy.
  3. Vojna odhaľuje rozdiel medzi Putinovými veľmocenskými ambíciami a reálnymi schopnosťami Ruska, ktorého závislosť od Číny narastá.
  4. Stretnutie Trumpa, Putina a Si Ťin-pchinga bez účasti Ukrajiny a Európskej únie ilustruje riziká sveta rozdeleného do sfér vplyvu veľmocí.
  5. Ukrajina ukazuje, že aj menší štát môže vlastnými technologickými a vojenskými kapacitami vzdorovať mocnostiam a brániť sa ich rozhodovaniu o svojom osude.

Ukrajinské jednotky namiesto nich použili vlastný komunikačný systém, v ktorom bezpilotné lietadlá fungovali ako retranslačné stanice prenášajúce videosignál k útočiacim raketám. Neznamená to, že Ukrajina americké technológie už nepotrebuje, ale ukazuje to, že krajina postupne znižuje svoju závislosť od infraštruktúry, ktorej dostupnosť môže byť predmetom politického vyjednávania, či rovno vydierania. Elon Musk a americká administratíva tak prichádzajú o časť potenciálnej páky, ktorú predstavovala ukrajinská závislosť od Starlinku.

Britský minister obrany Wes Streeting označil útok za ďalší príklad ukrajinskej vynaliezavosti a odhodlania brániť sa ruskej agresii. Ukrajinský minister obrany Jevgenij Chmara bol ešte stručnejší. Na otázky novinárov ohľadom tejto operácie len stroho odpovedal: „Ešte len začíname.“

Kliknite pre zobrazenie vizualizácie: Ako Ukrajina zaútočila bez Starlinku
Ukrajinské riadiace a komunikačné kapacity
Vlastná komunikačná infraštruktúra
↓
Bezpilotné lietadlá
Fungujú ako retranslačné stanice
↓
Prenos videosignálu
Komunikačné spojenie s útočiacimi raketami
↓
Útok na Kerčský most
Operácia bez využitia Starlinku a Starshieldu

Schematické znázornenie princípu komunikácie podľa informácií uvedených v článku. Nejde o kompletnú technickú schému operácie.

Ruskí komentátori zúfalo hľadajú americkú stopu

Reakcie ruskej vojenskej komentátorskej scény ukazujú, že Moskva si význam operácie bolestne uvedomuje. Vojenský telegramový kanál Военная хроника síce vojenskú hodnotu útoku na most spochybnil, zároveň však upozornil na jeho politické súvislosti a vyzval počkať na výsledky pripravovaného stretnutia Putina, Trumpa a Si Ťin-pchinga.

Ešte zaujímavejšia bola reakcia ruského politológa Dmitrija Jevstafjeva. Ten vo svojom komentári na Telegrame tvrdí, že americká administratíva musela o operácii vedieť a s vysokou pravdepodobnosťou ju aj sama naplánovala. Zašiel až k tvrdeniam, že raketu programoval americký dôstojník, cieľové údaje poskytoval americký satelit a politické rozhodnutie padlo vo Washingtone. Pre tieto obvinenia však nepredložil žiadne overiteľné dôkazy.

Na ruskom internete sa tak objavujú dve vysvetlenia. Buď Trump nedokáže ovládať vlastný bezpečnostný aparát a deep state koná proti jeho vôli, alebo o operácii vedel a dovolil ju preto, aby Putina pred rokovaniami oslabil. Obe možnosti sú pre Kremeľ nepríjemné, ale ešte nepríjemnejšia je ruským internetom vytesňovaná predstava, že Ukrajina dokázala operáciu uskutočniť predovšetkým vlastnými technologickými a vojenskými kapacitami.

A tu sa dostávame k zásadnému rozporu v Putinovom chápaní medzinárodných vzťahov. Kremeľ dlhodobo presadzuje svet rozdelený na sféry vplyvu, v ktorom o osude menších štátov rozhodujú veľmoci a rešpekt si treba vynútiť predovšetkým silou. Na čo však fanúšikovia tohto prístupu zabúdajú je to, že v takomto systéme neexistuje žiadna záruka, že ostatní mocní budú rešpektovať aj Rusko. Ak sa jediným uznávaným argumentom stane sila, vždy sa môže objaviť niekto silnejší a keď ostatní vyhodnotia, že slabnete, prestanú sa k vám správať ako k rovnocennému partnerovi.

Ruská odveta ako prejav bezradnosti

Oveľa výrečnejšia však bola samotná vojenská odpoveď Moskvy. V noci zo 16. na 17. novembra ruské sily zaútočili balistickými raketami na dopravnú infraštruktúru Kyjeva, pričom terčom sa stali Severný a Južný most cez Dneper. Ruské ministerstvo obrany následne vo svojej správe deklarovalo ich zasiahnutie a označilo ich za objekty využívané na prepravu vojenského materiálu.

V ruskom vojenskom informačnom priestore sa tieto útoky otvorene prezentujú ako odveta za Kerčský most, pričom niektorí komentátori ich označili priamo za „ответку за Мост“.

Avšak fakt, že Moskva musí na ukrajinský úder odpovedať útokmi na mosty v ukrajinských mestách, pôsobí skôr ako prejav frustrácie než demonštrácia strategickej prevahy. Ukrajina dokázala zasiahnuť jeden z najstráženejších symbolov Putinovej okupácie Krymu, zatiaľ čo Rusko sa opäť uchýlilo k ničeniu dopravnej infraštruktúry na území krajiny, ktorú sa už takmer päť rokov pokúša neúspešne zlomiť.

Rusko ako mladší partner Číny

Putin chcel obnoviť postavenie Ruska ako svetovej veľmoci, no vojna na Ukrajine postupne odhaľuje rozdiely medzi jeho ambíciami a skutočnými schopnosťami krajiny. Rusko síce zostáva jadrovou veľmocou, ale jeho konvenčné vojenské kapacity, hospodárstvo a diplomatický vplyv však nemožno dávať na rovnakú úroveň s postavením Spojených štátov alebo Číny. Vzťah s Pekingom je čoraz asymetrickejší (ľudovo povedané, Peking drží Moskvu pekne za gule), pretože Moskva potrebuje čínske trhy, technológie a diplomatickú podporu podstatne viac, než Čína potrebuje Rusko.

Najlepšie je to vidieť v Strednej Ázii, kde Peking rozširuje svoje obchodné, investičné a infraštruktúrne väzby a krajiny ako Kazachstan či Uzbekistan získavajú čoraz väčší priestor na vlastnú zahraničnú politiku a emancipáciu sa od Ruska. Rusko si zachováva významné postavenie, no jeho niekdajšia dominancia už nie je samozrejmosťou.

Existuje pritom aj historická irónia, ktorú by Kremeľ nemal prehliadať. Čínska historická pamäť nezabúda na územia, ktoré v 19. storočí cárske Rusko násilne získalo od oslabenej dynastie Čching a to vrátane oblastí dnešného ruského Ďalekého východu. Peking síce súčasné hranice oficiálne nespochybňuje, ale ak Putin ospravedlňuje územný revizionizmus voči Ukrajine historickými krivdami, podobnú argumentáciu možno Čína obrátiť proti nemu.

Veľmoci pri stole, Európa za dverami

Práve v tomto kontexte treba vnímať stretnutie Trumpa, Putina a Si Ťin-pchinga, ktoré sa 19. novembra uskutoční v čínskom Šen-čene na okraji summitu APEC. Ukrajina, ktorej sa vojna bezprostredne týka, pri stole nebude a keďže Európska únia členom APEC nie je, nebude mať na tomto fóre žiadne zastúpenie.

Podľa informácií americkej administratívy majú byť hlavnými témami stretnutia vojna v Iráne a rokovania o jadrovom odzbrojení, pričom o Ukrajine sa podľa amerických predstaviteľov hovoriť nemá. Avšak už samotné stretnutie však vytvára nepríjemný precedens, keďže o otázkach svetovej bezpečnosti budú rozprávať lídri troch jadrových mocností a to bez účasti krajiny, na ktorej území prebieha vojna, a bez európskych partnerov, ktorých bezpečnosť jej výsledok priamo ovplyvňuje.

Pozoruhodná je aj reakcia časti európskej proruskej scény. Tí istí ľudia, ktorí pravidelne kritizujú Európsku úniu za slabosť a neschopnosť presadzovať vlastné záujmy, teraz krochkajú blahom, že Európa pri rokovaní veľmocí chýba. Ale keď sa EÚ pokúša vystupovať samostatne a upozorňuje, že o bezpečnosti kontinentu nemožno rozhodovať bez Európanov, vyčítajú jej zasahovanie do cudzích záležitostí a nedostatok pokory. To nie je konzistentná kritika európskej politiky, ale obyčajný dvojitý meter.

Zaujímavým sprievodným momentom summitu je aj americký test medzikontinentálnej balistickej rakety Minuteman III, ktorý je pod označením Glory Trip 257 naplánovaný na noc zo 17. na 18. novembra. Americké letectvo síce zdôrazňuje, že ide o súčasť dlhodobo plánovaného programu preverovania jadrového odstrašenia a nie o reakciu na aktuálne geopolitické udalosti, jeho načasovanie však dodáva stretnutiu ďalší strategický rozmer.