Bieloruský líder Alexander Lukašenko v rozhovore pre televíziu Al Arabia vyhlásil, že Bielorusko sa nenechá zatiahnuť do vojny proti Ukrajine a nebude slúžiť ako (ruská) platforma pre eskaláciu konfliktu. V ňom ako reakciu na hrozbu prezidenta Zelenského, ktorý ho požiadal, aby odstránil zosilňovače signálov používaných ruskými dronmi zároveň priznal zraniteľnosť krajiny voči ukrajinským bezpilotným lietadlám, ktoré podľa neho predstavujú bezpečnostnú hrozbu pre bieloruské územie a jeho vojenské, či výrobné zariadenia.
Dôležitejšia však bola reakcia Moskvy. Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov odmietol, aby Moskva vstúpila do tohto sporu s tým, že ide o výlučnú záležitosť týchto dvoch krajín a Bielorusko si vie svoju suverenitu zabezpečiť samo. Opustený Lukašenko tak nemal veľmi na výber a podľa prezidenta Zelenského Bielorusko tieto stanice poslušne vyplo.
Táto reakcia vysiela signál do celého postsovietskeho priestoru, v ktorom si Moskva nárokuje na vplyv, pretože každý (potenciálny) spojenec Moskvy vidí, že ruská podpora má svoje hranice a nie je garantovaná. Kým ide o podriadenosť Moskve a ruské záujmy, Kremeľ hovorí o nerozbitnom zväzku, keď však vznikne riziko priameho útoku na spojenca, Moskva zrazu objaví princíp štátnej suverenity a zodpovednosť presunie na partnera.
Takýto prístup Moskvy voči spojencom už možno pozorovať dlhodobo. Kremeľ v posledných rokoch opakovane menil tón voči svojim partnerom v situáciách, keď sa zvýšilo riziko priamej vojenskej alebo bezpečnostnej eskalácie. Podobný vývoj nastal aj v prípade Arménska počas konfliktu v Náhornom Karabachu v rokoch 2020 a 2023. Jerevan nedostal skoro žiadnu podporu či zo strany Ruska, alebo ním garantovanej Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti, ktorej hlavným cieľom je práve ochrana územnej celistvosti jej členov.
V prípade Bieloruska to začína vyzerať podobne. Kremeľ síce formálne zostáva hlavným garantom vlády v Minsku, ale zároveň sa vyhýba situáciám, kde by musel niesť priamu zodpovednosť za rozhodnutia, ku ktorým ho sám dotlačil.
Lukašenkove varovania Ukrajine, že Bielorusko nesmie byť zatiahnuté do vojny, pôsobia ako prejav neistoty, či strachu. Bieloruský líder veľmi presne vidí limity ruských vojenských schopností, ktoré sú dlhodobo viazané na ukrajinskom fronte, a zároveň rastúce ekonomické problémy Moskvy. V tomto kontexte jeho opatrnosť nie je prejavom sily, ale snahou zabezpečiť, aby Minsk neostal v prípade ďalšej eskalácie sám.
Tento trend potvrdzuje aj samotné správanie Kremľa. Ak Rusko skutočne považuje Bielorusko za kľúčového spojenca, presun zodpovednosti za vojenskú infraštruktúru, ktorú samo využíva ukazuje, že Moskva nechce automaticky garantovať vojenskú intervenciu na ochranu svojho spojenca.
Výsledkom je asymetrický vzťah: Bielorusko je v pozícii vazala keď, či už dobrovoľne alebo nie, poskytuje Rusku územie, infraštruktúru a politické krytie ruskej vojenskej prítomnosti vo vojne proti Ukrajine. Rusko na oplátku síce poskytuje Lukašenkovi politickú podporu, ale v kritických momentoch prenáša praktické riziká späť na Minsk. Tento model pripomína širší trend ruskej politiky voči spojencom, kde lojalita ku Kremľu neznamená, že Rusko bude ochotné alebo vôbec schopné v prípade skutočnej krízy aj naozaj pomôcť.
Bieloruský prezident si uvedomuje, že prípadná odveta Ukrajiny by zasiahla predovšetkým Bielorusko. Ruská armáda zaviazla na ukrajinskom fronte a Rusko čelí rastúcemu počtu útokov hlboko na vlastnom území. Lukašenko sa tak snaží balancovať medzi dvoma mlynskými kameňmi: vojenskou realitou konfliktu na Ukrajine a požiadavkami Moskvy, ktoré však prichádzajú s obmedzenou ochotou niesť všetky dôsledky spoločných operácií.
Vývoj ukazuje, že bielorusko-ruské spojenectvo vstupuje do fázy, v ktorej sa politická lojalita nepretavuje automaticky do vojenskej garancie. Pre Minsk to znamená rastúcu mieru strategického rizika bez adekvátneho bezpečnostného „poistenia“ zo strany Moskvy.