Ak je Ukrajina naozaj takým nebezpečným štátom, ako ju roky opisuje poslanec Smeru Ľuboš Blaha, potom by malo byť v najvyššom záujme slovenskej vlády minimalizovať našu strategickú závislosť od Ukrajiny.
Kliknite pre stručné zhrnutie článku
- Ak je Ukrajina podľa Ľuboša Blahu „teroristický štát“, vzniká otázka, prečo Slovensko zostalo vystavené rozhodnutiam Kyjeva v oblasti energetickej infraštruktúry.
- Tranzit ruského plynu cez Ukrajinu sa skončil 1. januára 2025 a následne Slovensko riešilo straty z tranzitných poplatkov aj alternatívne dodávky.
- V roku 2026 prerušeniu dodávok cez ropovod Družba čelilo Slovensko ďalšou energetickou krízou a muselo siahnuť po strategických zásobách a alternatívnych trasách.
- Alternatívny ropovod Adria existuje, no jeho kapacita a pripravenosť neumožnili úplne eliminovať problémy spôsobené výpadkom Družby.
- Špekulácie o osobnom finančnom prepojení Roberta Fica na EPH nemajú verejne potvrdený dôkaz; EPH ich odmietlo. Podstatný zostáva rozpor medzi politickou rétorikou o Ukrajine a reálnou energetickou závislosťou Slovenska.
Blaha opakovane hovorí o „štátnom terorizme“ Kyjeva.
Nepríjemná otázka.
Prečo Robert Fico po šestnástich rokoch svojho politického pôsobenia nechal Slovensko v situácii, keď rozhodnutia prijaté v Kyjeve dokážu priamo zasiahnuť našu energetiku a verejné financie?
Prvá veľká plynová kríza prišla v januári 2009, ešte počas Ficovej prvej vlády. Odvtedy bol premiérom v rokoch 2006 – 2010, 2012 – 2018 a od roku 2023. Alternatívne trasy sa pritom postupne budovali. Slovensko-poľské plynové prepojenie bolo otvorené v roku 2022 za vlády Eduarda Hegera a umožnilo Slovensku prístup k poľskej infraštruktúre.
Potom prišiel rok 2025 a Ukrajina ukončila tranzit ruského plynu cez svoje územie. Jediné, na čo sa „suverénny“ Robert Fico zmohol, bol otvorený list Volodymyrovi Zelenskému, kde s prosíkom uviedol, že Slovensko na tranzitných poplatkoch prichádza približne o 500 miliónov eur ročne.
A potom prišla ropa.
Začiatkom roka 2026 sa zastavil tok ropy cez Družbu. Slovensko malo strategické zásoby približne na 90 dní a vláda sa konečne začala zaoberať možnosťou alternatívnych dodávok cez ropovod Adria.
V marci vláda vyhlásila stav ropnej núdze. Fico to zdôvodnil tým, že Slovensko nedostáva ropu cez Družbu.
A práve tu je pointa.
Nie je podstatné, či je ruská ropa dobrá alebo zlá. Podstatné je, že ak považujete Ukrajinu za nebezpečného a nespoľahlivého suseda, nemali by ste nechať svoju energetickú bezpečnosť závisieť od trás vedúcich cez jej územie.
Alternatíva k Družbe pritom existuje. Ropovod Adria sa počas krízy využíval a slovenské ministerstvo ho označovalo za jednu z alternatívnych trás. Problém je však v tom, že ani po rokoch Ficových vlád nemá Slovensko také alternatívne kapacity, aby výpadok ropovodu vedúceho cez územie zasiahnuté vojnou nepredstavoval vážny problém.
A kto na tom zarobil?
Tu sa dostávame k zaujímavejšej otázke. Eustream, ktorý zabezpečuje tranzit plynu cez Slovensko, je stopercentne vlastnený spoločnosťou SPP Infrastructure. V nej vlastní štát prostredníctvom SPP 51 percent, zatiaľ čo 49 percent patrí EP Infrastructure zo skupiny EPH Daniela Křetínskeho. EPH má zároveň podľa vlastných údajov v SPP Infrastructure manažérsku kontrolu.
V januári 2025 Andrej Babiš verejne povedal, že Fico má s Křetínskym „spoločnú firmu“ a naznačil, že premiérovi ide o obnovenie tranzitu aj z finančných dôvodov. Tieto výroky vyvolali špekulácie, že Fico môže mať z EPH alebo Eustreamu osobný finančný prospech.
Treba však povedať aj druhú stranu: EPH akékoľvek Ficovo vlastnícke alebo príjmové prepojenie s Eustreamom kategoricky odmietlo. Babiš následne vysvetlil, že „spoločnou firmou“ myslel štát ako spoluvlastníka, nie Fica ako osobu.
Dôkaz o Ficovom osobnom finančnom podiele teda verejne nemáme. Špekulácie o takomto prepojení však vznikli po verejných výrokoch českého premiéra.
Ale aj bez tejto otázky zostáva politický rozpor.
Ak je Ukrajina podľa Blahu „teroristický štát“, prečo sa práve rozhodnutia Kyjeva stávajú argumentom až vtedy, keď spôsobia Slovensku problém?
Po šestnástich rokoch Ficovej politickej kariéry je totiž možné položiť jednoduchú otázku: prečo sa o strategickej závislosti od Ukrajiny hovorí až vtedy, keď sa táto závislosť prejaví v praxi?
O Ukrajine sa dá hovoriť ako o nepriateľovi, nespoľahlivom partnerovi či dokonca ako o „teroristickom štáte“. To je politická rétorika.
Energetická bezpečnosť je však vecou infraštruktúry, alternatívnych trás a dlhodobých rozhodnutí. A práve tu sa ukazuje rozdiel medzi tým, čo politici hovoria o Ukrajine, a tým, ako veľmi sú slovenské záujmy stále vystavené rozhodnutiam prijímaným v Kyjeve.