Kým západná Európa a Rusko systematicky ustupujú požiadavkám moslimskej komunity, Japonsko demonštruje, že národná identita a miestne zvyklosti nie sú prekonané. V ostrom kontraste s politikou multikulturalizmu, ktorá viedla k vzniku paralelných spoločností, japonské úrady a miestne komunity jasne dávajú najavo, že kultúrna výmena neznamená bezpodmienečné prijatie cudzích náboženských praktík.
Najnovším príkladom je rozhodnutie guvernéra prefektúry Mijagi Jošihira Muraia, ktorý stiahol plány na výstavbu cintorína pre islamské rituálne pochovávanie (tzv. „doso“ – pochovávanie do zeme bez rakvy). Ako informuje denník Yomiuri Šimbun, guvernér oznámil prefektúrnemu zhromaždeniu, že projekt je „mŕtvy“ po tom, čo žiadna z miestnych samospráv v prefektúre neposkytla súhlas. „Nedokázali sme získať pochopenie od miestnych obyvateľov,“ uviedol na margo svojho rozhodnutia guvernér, pričom rozhodnutie prišlo len niekoľko mesiacov po tom, čo sa o plánoch vôbec začalo rokovať. Miestne samosprávy sa obávali nielen narušenia miestnych pohrebných tradícií, ktoré v Japonsku takmer výhradne znamenajú kremáciu, ale aj potenciálneho nárastu napätia v komunite.
Podobný scenár sa odohráva aj v prípade výstavby mešít. V meste Fudžisawa v prefektúre Kanagawa vypukol medzi odporcami a podporovateľmi plánovanej mešity ostrý spor, ktorý podľa týždenníka Diamond dospel až k fyzickým potýčkam a protestným zhromaždeniam. Zároveň sa na sociálnych sieťach šírili správy, že súčasťou projektu bude aj „cintorín pre moslimov“, čo podľa News Post Seven ešte viac vyostrilo nálady. Mestské zastupiteľstvo vo Fudžisawe dostalo desiatky oficiálnych sťažností a petícií požadujúcich zastavenie výstavby.
Reakcia japonskej verejnosti nie je prejavom náboženskej neznášanlivosti, ale racionálneho zhodnotenia dôsledkov. Kým v Rusku sa počet mešít od rozpadu ZSSR zvýšil o tisíce a v niektorých oblastiach, ako je Tatarstan alebo Baškirsko, sa islam stal dominantným náboženstvom, Japonsko sa múdro učí z cudzích chýb. Aj keď to niektorým príde zaťažko uznať, Ruská federácia dnes čelí fenoménu „tichého“ nahradzovania pôvodného obyvateľstva v celých regiónoch, čo potvrdzujú aj demografické štatistiky Rosstatu. Japonsko, naopak, aj napriek rastúcemu počtu moslimských prisťahovalcov (odhaduje sa na 200 000 až 500 000 osôb), udržiava prísne pravidlá.
Prípady z prefektúr Mijagi a Kanagawa ukazujú, že japonská spoločnosť pristupuje k otázkam migrácie a náboženskej integrácie odlišne než väčšina západných štátov. Konečné rozhodnutia pritom často nevychádzajú z centrálnej vlády, ale z postoja miestnych komunít, ktoré majú výrazný vplyv na podobu svojho bezprostredného prostredia, čo je niečo, čo by mohlo byť inšpiráciou aj pre aj pre internetových bojovníkov proti islamizácii Slovenska.
Dôsledky tohto postoja sú zrejmé. Japonsko zatiaľ nevytvorilo rozsiahle etnické enklávy porovnateľné s niektorými západoeurópskymi mestami, či Moskvabádom a zároveň sa úspešne vyhýba nábožensky motivovaným konfliktom, ktoré sužujú Francúzsko, Nemecko či Švédsko. Pre moslimskú komunitu to znamená, že si bude musieť hľadať spôsoby integrácie, ktoré rešpektujú japonské zákony a zvyklosti. Pre japonskú spoločnosť je to zas potvrdenie, že národná suverenita a kultúrna kontinuita nie sú prázdne frázy. No a pre Európu a Rusko je to nastavenie nepríjemného zrkadla, keďže Japonsko ukazuje, že existuje alternatívny model riešenia otázok migrácie a integrácie, ktorý sa výrazne odlišuje od politiky väčšiny európskych krajín a Ruska.