Konštantín Čulen – Slováci a Česi v štátnych službách ČSR – knižná recenzia

econquista.digital prináša do svojho e-shopu novú knihu: Slováci a Česi v štátnych službách ČSR od slovenského autora Konštantína Čulena

Keď sa z rovnosti národov stala nerovnosť v praxi

Knihu si môžete kúpiť v našom e-shope: Konštantín Čulen – Česi a Slováci v štátnych službách ČSR.

Prvá Československá republika sa v dnešnom verejnom priestore často predstavuje ako obdobie demokratických ideálov, politickej kultúry a spolužitia Čechov a Slovákov. Masarykova republika sa stala takmer nedotknuteľným symbolom demokratickej tradície, ku ktorému sa radi vracajú aj súčasní obhajcovia československej štátnosti. Lenže za vznešenými heslami o demokracii, bratstve a rovnosti sa skrývala aj menej lichotivá realita.

Práve na tú sa vo svojej knihe Slováci a Česi v štátnych službách ČSR zameral slovenský publicista a historik Konštantín Čulen. Jeho práca predstavuje dôležitý príspevok k poznaniu personálnej politiky prvej republiky a k pochopeniu toho, prečo sa slovenská otázka nestala ani po roku 1918 uzavretou kapitolou našich dejín.

Kniha vyšla v roku 1944, teda v čase, keď sa nad budúcnosťou slovenskej štátnosti opäť začínali sťahovať mračná. Nešlo pritom o abstraktnú akademickú diskusiu. Čulen sa pokúsil prostredníctvom konkrétnych údajov, štatistík, tabuliek a obrazových dokumentov zachytiť, ako vyzeralo postavenie Slovákov v štátnom aparáte republiky, ktorá sa oficiálne hlásila k rovnoprávnosti svojich národov.

Sľuby o bratstve, realita centralizácie

Jedným z najdôležitejších problémov, ktorým sa Čulen venuje, je rozpor medzi politickými prísľubmi pred vznikom spoločného štátu a jeho následným fungovaním.

Slováci vstupovali do nového štátneho útvaru s očakávaním, že získajú rovnoprávne postavenie a možnosť samostatne rozvíjať svoje národné, kultúrne a politické inštitúcie. Tieto očakávania podporovali aj vyjadrenia Tomáša Garrigua Masaryka a ďalších československých predstaviteľov. Realita však podľa Čulena ukazovala, že predstava spoločného štátu dvoch rovnocenných národov sa v praktickej politike postupne menila na centralizovaný systém, v ktorom rozhodujúce postavenie patrilo pražskému centru.

Autor sa pritom nezastavuje pri všeobecných politických deklaráciách. Jeho pozornosť smeruje predovšetkým k personálnemu obsadzovaniu štátnych inštitúcií. Sleduje zastúpenie Slovákov a Čechov v štátnej správe, školstve, železniciach, bezpečnostných zložkách, armáde a ďalších oblastiach verejného života.

Práve tu sa nachádza jedna z najsilnejších stránok knihy. Argument o nedostatku kvalifikovaných slovenských odborníkov mohol mať určitú váhu pri obsadzovaní najvyšších administratívnych či odborných pozícií. Oveľa ťažšie sa však obhajoval pri pracovných miestach, ktoré nevyžadovali špecializované vzdelanie. Ak sa nepomer objavoval aj pri nižších pozíciách, nebolo možné vysvetľovať ho výlučne nedostatkom slovenských vzdelancov.

Čulen tým otvára otázku, či nešlo o systémový problém, v ktorom sa Slovensko stávalo predovšetkým priestorom na uplatnenie českých štátnych zamestnancov, zatiaľ čo slovenské obyvateľstvo zostávalo vo vlastnej krajine nedostatočne zastúpené v rozhodovacích štruktúrach.

Štatistiky, ktoré narúšajú idealizovaný obraz republiky

Osobitnú pozornosť si zaslúžia údaje o zastúpení Slovákov v československej armáde. Čulenove čísla z roku 1938, ktoré neskôr cituje aj publikácia Ústavu pamäti národa, ukazujú mimoriadne výrazný nepomer.

Na začiatku roku 1938 bolo z celkového počtu 20 800 dôstojníkov a rotmajstrov v československej armáde iba 830 Slovákov. To predstavovalo približne 3,99 percenta.

Ešte výrečnejšie sú údaje o najvyšších hodnostiach:

Zastúpenie Slovákov v československej armáde na začiatku roku 1938

3,99 %

Celkové zastúpenie medzi sledovanými vojenskými hodnosťami

Generáli – 0,72 %

Generálny štáb – 3,21 %

Vyšší dôstojníci – 1,23 %

Nižší dôstojníci – 5,18 %

Rotmajstri – 4,93 %

Zdroj: Čulen, s. 149–150; údaje reprodukované v publikácii Ústavu pamäti národa.

Takéto čísla sú mimoriadne dôležité, pretože ukazujú, že problém slovenského zastúpenia nebol iba otázkou symbolického uznania národa. Týkal sa aj prístupu k moci, kariérnemu postupu a možnosti podieľať sa na riadení štátu.

Samozrejme, samotné percentá nevysvetľujú všetky príčiny tohto stavu. Sú však závažným argumentom pri hodnotení toho, nakoľko sa československá republika približovala k deklarovanej národnostnej rovnoprávnosti.

Slovensko ako vnútorná kolónia?

Čulenova práca zapadá do širšej tradície slovenského autonomistického kritického myslenia. Jej základnou otázkou je, či Československo skutočne predstavovalo spoločný štát dvoch rovnoprávnych národov, alebo či v praxi fungovalo ako centralizovaný štát s výraznou prevahou českých politických a administratívnych elít.

V tejto súvislosti sa v dobovej diskusii objavovali aj prirovnania Slovenska ku kolónii. V texte, ktorý slúžil ako východisko tejto recenzie, sa uvádza aj výrok pripisovaný Ottovmu obchodnému slovníku:

„Slovensko bude naší koloniální zemí, je mylným názorem, jako by snad koloniální země nesměla s mateřskou hraničiť. Příklad je Rusko se Sibíří.“

Presné pôvodné vydanie a kontext tohto citátu sa mi nepodarilo nezávisle overiť, preto by som ho pri publikovaní odporúčal ešte pramenným spôsobom doložiť.

Podstatná je však samotná otázka, ktorú toto prirovnanie otvára: kto rozhodoval, kto obsadzoval najdôležitejšie pozície a kto mal z fungovania spoločného štátu najväčší prospech?

Slovenskí autonomisti na tieto problémy upozorňovali počas celého medzivojnového obdobia. Požiadavka autonómie preto nebola iba abstraktnou túžbou po národnej osobitosti. Bola aj reakciou na konkrétne skúsenosti s centralizáciou a nedostatočným zastúpením Slovákov v štátnych štruktúrach.

Kniha, ktorá prežila svojich cenzorov

Rok vydania 1944 dodáva Čulenovej práci osobitný historický rozmer. V čase jej publikovania už bolo zrejmé, že výsledok druhej svetovej vojny môže zásadne zmeniť politické usporiadanie strednej Európy. Čulenova kniha tak nebola len spätným hodnotením dvadsiatich rokov prvej republiky, ale aj varovaním pred návratom k systému, v ktorom by slovenská štátnosť a politická svojbytnosť opäť podliehali rozhodnutiam pražského centra.

Po vojne sa jej autor ocitol v konflikte s obnoveným československým režimom. Historická štúdia Branislava Kinčoka publikovaná v Historickom zborníku Matice slovenskej v roku 2024 dokumentuje retribučné konanie proti Čulenovi a jeho odsúdenie Ľudovým súdom v Bratislave v máji 1948 v neprítomnosti. Jeho osud tak predstavuje aj príklad povojnového politického vyrovnávania sa s predstaviteľmi slovenského štátu.

Je však dôležité odlišovať doložené prenasledovanie autora od tvrdenia, že konkrétne dielo bolo systematicky likvidované vo všetkých knižniciach a súkromných zbierkach. Na takýto záver by bolo potrebné osobitné archívne doloženie.

Prečo má Čulen čo povedať aj dnes?

Najväčšou hodnotou knihy je jej schopnosť konfrontovať politické legendy s konkrétnymi údajmi. Masarykova republika môže byť predmetom historického záujmu a uznania za svoje demokratické inštitúcie, no to neznamená, že jej národnostná politika musí zostať mimo kritického skúmania.

Čulen pripomína, že demokracia nie je iba otázkou ústavných deklarácií, parlamentných volieb a politických prejavov. Je aj otázkou reálneho rozdelenia moci, prístupu k štátnym inštitúciám a možnosti národa rozhodovať o vlastných záležitostiach.

Pre slovenského čitateľa je dôležité aj širšie poučenie: národná svojbytnosť sa nedá zabezpečiť iba dobrými úmyslami politických predstaviteľov iného národa. Potrebuje vlastné inštitúcie, vlastné elity a skutočnú politickú zodpovednosť.

Čulenova kniha preto nie je iba historickým dokumentom o personálnom obsadzovaní československých úradov. Je argumentom v diskusii o slovenskej štátnosti, suverenite a hraniciach centralizovanej moci.

A práve preto stojí za prečítanie. Najmä v čase, keď sa prvá Československá republika opäť často idealizuje a jej problematické stránky zostávajú na okraji verejnej diskusie.

Objednať knihu: