Ľuboš Blaha opäť otvoril tému, ktorá sa v slovenskej politike vracia ako bumerang: neutralita. Vo videu, v ktorom podporuje postoj Roberta Fica, tvrdí, že Slovensko by malo vystúpiť z NATO a nasledovať cestu štátov ako Rakúsko či Írsko. Argument je známy: NATO vraj nie je ochrana, ale riziko, pretože nás má zatiahnuť do vojny s Ruskom.
Kliknite pre stručné zhrnutie článku
- Luboš Blaha presadzuje neutralitu a odchod Slovenska z NATO s argumentom, že aliancia zvyšuje riziko vojny s Ruskom.
- Zároveň však tvrdí, že Ukrajina predstavuje bezpečnostnú hrozbu a neutralita by znamenala priame ohrozenie bezpečnosti Slovenska.
- Neutralita sama o sebe nechráni štát, pretože si vyžaduje silnú armádu, diplomaciu a schopnosť odradiť protivníka.
- Príklady Luxemburska, Írska, Rakúska a Arménska ukazujú, že neutrálne alebo nezaradené štáty musia riešiť otázku vlastnej obrany a bezpečnostných garancií.
- Kľúčová otázka nie je iba „chceme mier“, ale „kto pomôže Slovensku, ak mier nebude závisieť iba od nás“.
Na prvý pohľad to znie jednoducho. Ak nechceme byť súčasťou konfliktov, vyhlásime neutralitu a svet nás automaticky nechá na pokoji. Krajinu s vykradnutou armádou a obyvateľstvom, ktorého väčšina by v prípade potreby odmietla brániť svoju vlastnú krajinu, pričom najmenšia ochota tak urobiť je medzi voličmi „vlasteneckej“ SNS.
Blahova rétorika o neutralite je lakmusovým papierikom masovej kognitívnej disonancie proruského tábora.
Ten dlhodobo tvrdí, že Ukrajina predstavuje nebezpečný alebo nepriateľský štát. Ak by sme prijali túto logiku, potom by práve neutralita znamenala, že Slovensko by sa vzdalo najväčšej obrannej poistky v čase, keď má na východnej hranici štát, ktorý napríklad podľa generála Viktorína z Republiky predstavuje najväčšiu hrozbu pre Európu.
Vojna sa raz skončí a je veľmi pravdepodobné, že Ukrajina ako štát prežije, čo znamená, že bude musieť riešiť svoje vlastné problémy ako obnovu krajiny, ekonomiku, vnútropolitické napätia, či širšiu otázku svojho veľmocenského ukotvenia a záujmov. Neupadnime do omylu, pretože Ukrajina vďaka vojne s Ruskom získala nové sebavedomie. Ukrajinská armáda patrí medzi najskúsenejšie európske armády a napriek dojmu, ktorý sa snažia vytvoriť proruské médiá, jej vojenský priemysel získal počas vojny významné skúsenosti a výrazne zvýšil svoju produkčnú kapacitu.
Navyše, ak bude treba odviesť pozornosť od vnútorných problémov a ukázať prstom na vinníka, neutrálne a vďaka rétorike Roberta Fica nepriateľsky vnímané Slovensko bude ideálnym terčom. Demobilizovaní veteráni, ktorí si budú potrebovať vybiť svoju frustráciu, tak budú môcť spraviť v susednej krajine a na cudzom obyvateľstve. No a vzhľadom na vzťahy vlády Roberta Fica so západnými spojencami je otázne, či by títo automaticky riskovali konflikt kvôli krajine, ktorá sa navyše rozhodla vystúpiť zo spoločných bezpečnostných štruktúr.
Však prečo by sa kvôli Slovensku nechali zaťahovať do vojny.
Otázka bezpečnosti Slovenska je širšia než vojna na Ukrajine
Čo ak sa o desať alebo dvadsať rokov zmení politická situácia v regióne? Čo ak napríklad Maďarsko začne presadzovať vlastné, načas utlmené, územné alebo politické ambície? Čo ak sa ukáže, že malá neutrálna krajina bez silnej armády je jednoduchším cieľom než krajina chránená aliančnými záväzkami?
História malých štátov ukazuje jednu nepríjemnú pravdu: slabosť často neodrádza agresora, ale ho priťahuje.
Celý koncept prororuskej neutrality stojí na naivnej predstave, že keď Slovensko vyhlási „my nechceme bojovať“, všetci ostatní túto vôľu automaticky rešpektujú.
Medzinárodná politika nefunguje ako detská hra, kde stačí povedať „ja sa nehrám“ a ostatní vás nechajú na pokoji.
Neutralita funguje iba vtedy, ak ju štát dokáže podporiť vlastnou obranou, diplomaciou a schopnosťou presvedčiť ostatných, že jej porušenie bude mať následky. Dejiny poznajú množstvo príkladov, keď sa štáty považovali za neutrálne, či nezúčastnené, ale ani to nezabránilo tomu, aby boli napadnuté.
Stačí si spomenúť na Luxembursko. Táto malá krajina sa jednostranne odzbrojila a deklarovala neutralitu, ktorá bola dokonca v roku 1867 potvrdená Londýnskou zmluvou. Nemecko ho aj napriek tomu 2. augusta 1914 obsadilo, pretože počas Prvej svetovej vojny potrebovalo jeho železnice. Luxembursko protestovalo, no brániť sa nemalo čím.
A ani neutrálne krajiny, na ktoré sa Smer odvoláva, nemajú obranu zadarmo. Rakúsko má neutralitu v ústave od roku 1955, ale stále má povinnú vojenskú službu. Írsko zas nemá brannú povinnosť, ale ani stíhačky a jeho vzdušný priestor podľa Irish Times chráni britské letectvo na základe tajnej dohody z 50. rokov. Írska komisia pre obranné sily zhodnotila, že krajina by nezvládla dlhšiu vojenskú kampaň. Neutralita teda znamená buď drahú armádu, alebo spoliehanie sa na cudzích, čím sa vraciame späť k členstvu v NATO.
Kto by garantoval slovenskú neutralitu? Rusko?
Jednou z predstáv časti zástancov neutrality je, že bezpečnostným garantom by mohlo byť Rusko. To však vyvoláva otázku, ako by taká garancia fungovala v praxi.
Rusko bolo prostredníctvom Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (OZKB) desaťročia bezpečnostným garantom Arménska. Keď sa medzi Arménskom a Azerbajdžanom vyhrotil konflikt o Náhorný Karabach, Jerevan právom očakával pomoc od svojho spojenca, ktorá však neprišla a kresťanské Arménsko vďaka ruskej nečinnosti prišlo o územie v prospech moslimského Azerbajdžanu. Arménsko sa tak teraz snaží o vstup do EÚ a zbližovanie so Západom, čo sa v proruských kruhoch prezentuje ako prekvapivá, neočakávaná a hlavne nelogická zrada Ruska. Tejto arménskej skúsenosti sa venovalo aj tlačené vydanie časopisu Reconquista XXXVI.
Ak teda táto veľmoc nedokázala alebo nechcela naplniť bezpečnostné očakávania svojho formálneho spojenca a suseda na Kaukaze, prečo by mala byť automaticky pripravená riskovať konflikt kvôli Slovensku? Naozaj nie sme pre nich takí špeciálni, ako si to niektorí „vlastenci“ nahovárajú.
Svet nie je založený na tom, kto čo vyhlási. Je založený na sile, záujmoch a schopnosti brániť vlastné rozhodnutia a nie na spoliehaní sa na dobrú vôľu ostatných účastníkov.
Neutralita môže byť legitímnou stratégiou. Ale nie je náhradou za bezpečnostnú politiku.
Otázka preto neznie iba: „Chceme mier?“
To chce prakticky každý.
Skutočná otázka znie: „Čo urobíme, ak mier nebude závisieť iba od nás?“