Gejza Pásztor – Tri dni dlhšie ako štyri roky

Popis

Gejza Pásztor (1914 – 2012), rodák z Gelnice, patril medzi príslušníkov slovenskej technickej inteligencie. Pracoval v smaltovni C. A. Scholza v Matejovciach pri Poprade ako vedúci elektrotechnickej prevádzky. Jeho matka bola spišská Nemka, otec sa hlásil k maďarskej národnosti, vďaka čomu odmlada ovládal okrem slovenčiny viacero jazykov. V jeseni 1944 ustupujúce nemecké vojská evakuovali nemeckú menšinu zo Slovenska pred postupujúcou Červenou armádou a i ostatných varovali pred tým, že Sovieti po obsadení územia zvyknú pochytať mladých a zdravých ľudí a tých odtransportovať na nútené práce do Sovietskeho zväzu. Pásztor a mnohí ďalší, vedomí si toho, že sa ničoho nedopustili, však ostali na svojich miestach, dokonca Nemcami zamínovaný závod zachránili pred zničením, keď umiestnené nálože zneškodnili. Takto vyčkávali na osloboditeľskú sovietsku armádu.

Predvoj sovietskych vojsk tvorili trestanci nasadení do prvej línie v duchu hesla: „krv zmyje všetko.“ A tak následné výčiny spojené s rabovaním, obťažovaním žien a svojvôľou boli vnímané ako nutné vojnové zlo, najmä keď po nich nastúpili sovietski dôstojníci a tzv. Svobodova armáda (1. československý armádny zbor), ktorí obnovili poriadok. Súčasne však zlomili aj nádeje: „…po prvom rozhovore s jej dôstojníkmi – Židmi z Podkarpatskej Rusi, ktorí po príchode Maďarov (rok 1939) utiekli cez Karpaty k Rusom, rozprávajú, že ich Rusi ihneď zatkli, odvliekli a po celé roky pracovali ako trestanci v lesoch na severe. Oslobodila ich až vyhláška, že ako občania Československa sa môžu dobrovoľne hlásiť do Svobodovej armády a takto, prežijúc peklo Dukly, kde bojovali v prvých radoch, sú teraz tu. Povedali mi, že niet tej sily, ktorá by ich prinútila vrátiť sa na územie obsadené Rusmi. Potvrdili mi, že po ich vstupe na oslobodené územie odvliekli neskoršie prichádzajúce jednotky NKVD mladých mužov, ale i veľa žien a dopravili do zázemia. Chrbtom mi prešli zimomriavky – teda správy o násilnom zavlečení civilistov sú pravdivé!“

Keď o niekoľko dní vyšla vyhláška o pracovnej povinnosti, Pásztor spolu s ďalšími spolupracovníkmi sa ju rozhodol poslúchnuť, napriek odhováraniu ruského dôstojníka, ktorý mu bol pridelený do závodu. Tak sa prihlásili na určenej adrese, ktorá bola však veliteľstvom NKVD. Následne boli uväznení a spolu s ďalšími deportovaní najprv do Poľska a odtiaľ v dobytčích vagónoch do sovietskych gulagov. Nepomohli ani intervencie rodiny, závodnej rady, československých orgánov, ba ani partizánov či komunistických organizácií – Sovieti žiadosť a potvrdenia roztrhali, jeho ženu vysmiali a cynicky dodali, že si niekoľko rokov odrobí v Rusku a buď sa vráti, alebo zdochne.

Táto vyhrážka sa začala napĺňať už v poľskej väznici, kde na celu natlačili toľko väzňov, až sa niektorí podusili, pokračovala v preplnených dobytčích vagónoch v otrasných hygienických podmienkach s minimom stravy a vody pri transporte na východ a končila v krutých podnebných podmienkach kaukazského gulagu. Otrocké práce, nedostatočná strava a hygiena, či vypuknutie škvrnitého týfusu znova riedili rady odvlečených, mŕtvoly ktorých boli ledabolo zahrabávané za bránami tábora, kde sa nezriedka stali pochúťkou vyhladovaných svoriek kaukazských vlkov.

V takýchto otrasných podmienkach nejestvovala ani evidencia väznených, nieto obetí. Na rozdiel od zajatcov rôznych armád, ktorí začas mohli prostredníctvom Červeného kríža napísať správu o svojom osude blízkym, odvlečení na práce takúto možnosť nemali. Ba boli na tom horšie ako odsúdení vrahovia, lebo aj tí vedeli, kedy ich trest končí. Pásztor a ďalší odvlečení však súdení neboli – ani nemali byť za čo – takže ich rozpoloženie hraničilo so zúfalstvom. Pomohlo mu však jeho technické vzdelanie, keď dokázal opraviť stroje, vďaka čomu si ho velenie tábora všimlo a poverovalo ho technickými úlohami. Rovnako sa podarilo aj ďalším zručným zajatcom „polepšiť si“. Toto však malo aj svoju tienistú stránku – keď sa začali prepúšťať prví zajatci – doslova v stave živých mŕtvol – do svojich domovských štátov na dožitie, ich ako zručných odborníkov sa to netýkalo. Boli totiž nedostatkovou pracovnou a odbornou silou vo vojnou zničenom ZSSR.

Naopak, začal sa stupňovať nátlak na to, aby prijali občianstvo ZSSR. Používali sa metódy cukru a biča, teda raz po dobrom, raz po zlom. Po prežitých útrapách však Pásztor ani ďalší neverili vierolomným ponukám a občianstvo odmietali. Psychický teror vyvrcholil, keď ich priviedli už temer na československú hranicu s vidinou prepustenia a následne ich ďalší rok vláčili po pätnástich gulagoch po ZSSR s cieľom definitívne ich zlomiť. Pod vplyvom nočných výsluchov, psychického teroru a vypätia Pásztor vo veku 34 rokov ošedivel.

Prepustení československí občania z gulagu podali správu Pásztorovej rodine, ktorá sa tak dozvedela konečne o jeho osude. Keď ho napokon zo zajatia vymohli, Sovieti ho na hranici vydali československým orgánom v novej uniforme nemeckého poľného žandára – zrejme z ukoristených skladových zásob. Aj v gulagu boli väzni oblečení po rozpadnutí svojich odevov do uniforiem po padlých nemeckých vojakoch, neraz s dierami po strelách či fľakmi krvi. Pásztor spomína, ako sa medzi nimi vynímali dvaja Poliaci – príslušníci odbojnej poľskej Armie Krajowej, ktorí boli odetí ešte z Osvienčimu v nemeckých pásikavých väzenských mundúroch. Takto boli následne „oslobodení“ Sovietmi a ihneď odtransportovaní ako nekomunistickí bojovníci do gulagov. „Oslobodenie“ malo teda vskutku pre mnohých poriadne trpkú príchuť. Kniha obsahuje aj mnoho iných zaujímavých detailov a súčasne nevypovedanú otázku: Naozaj sa toto všetko mohlo stať?

Po vydaní do Československa bol Pásztor na jeho šok ihneď zatknutý a uväznený – hoci následne prepustený. Celý čas života v socialistickom Československu sa s ním ale vliekol biľag gulagu, keď sa mu v kádrovom posudku čnelo: „odsunutý do ZSSR z neznámych príčin.“ O tom, čo prežil v ZSSR hovoriť nemohol, ako mnohí ďalší. Jestvoval na to i paragraf v trestnom zákone. Navyše bol pod stálym drobnohľadom všemocnej Štátnej bezpečnosti (ŠtB). A každý prepustený z gulagu si veľmi dobre rozmyslel, či sa chce vrátiť za ostnatý drôt. Aj preto svoje spomienky zverejnil až v roku 1991, keď sa Sovietsky zväz rozpadol.