Alexander Reško – Dramatické osudy pamätníka Milana Rastislava Štefánika v Komárne

Popis

Ak ste si mysleli, že o víťazovi ankety o najväčšieho Slováka už viete všetko, táto kniha Vás vyvedie z omylu. Šokujúca publikácia o málo známych, či neznámych osudoch vrcholného diela prvorepublikových umelcov – architekta Dušana Jurkoviča a sochára i medailéra Otakara Španiela – ktorí v roku 1930 na podnet a zo zbierky komárňanského pluku – pomenovanom práve po generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, utvorili azda najkrajšiu a najvydarenejšiu sochu generála.

Po veľkej sláve pri odhalení sa však na svojom mieste príliš dlho neohriala a pred horthyovskými okupantami musela byť v roku 1938 evakuovaná. Vojnové časy prežila v Banskej Bystrici. Po vojne bola osadená znova v Komárne, no už nie na pôvodnom mieste na podeste, ktorú vytvoril architekt Jurkovič – tú horthyovskí okupanti totiž prerobili na honvédsky pamätník a ten bol napokon v závere vojny zničený úplne. Takže socha sa ocitla na námestí pred radnicou v centre mesta – nie je bez zaujímavosti, že celý proces sa natiahol a socha bola osadená až v máji 1948 – teda v čase nastupujúcej komunistickej totality. Štefánikove antikomunistické postoje a jeho boj proti boľševikom boli v čase stalinizmu priam červeným súknom, takže nečudo, že jednej noci v roku 1952 bola socha odmontovaná a ukrytá v mestskej pevnosti. Na rozdiel od iných Štefánikových sôch, ktoré režim nemilosrdne zničil a roztavil, aby z nich ulial sochy komunistických ničomníkov, socha v kazematách – údajne zasypaná uhlím – zázračne prežila.

Na svetlo sveta sa ju podarilo vrátiť v roku 1968 opäť za veľkej účasti verejnosti, vpád vojsk Varšavskej zmluvy a následná normalizácia nášho generála, neľúbiaceho vodcu proletariátu, znovu uvrhla do nemilosti, a tak opäť v jednu noc roku 1974 bola odmontovaná a uložená do depozitu v miestnej pevnosti. Až udalosti v roku 1989 opäť umožnili jej osadenie na v poradí už štvrté miesto – v parku pred Domom Matice slovenskej, kde bola slávnostne odhalená za účasti politických špičiek na jeseň 1990, kde stojí dodnes. Aj tak sa nevyhla následne vandalským útokom so šovinistickým podtextom – z podstavca boli osekané kovové písma a niekoľkokrát i podpálené vence so slovenskými trikolórami. Publikácia obsahuje množstvo archívneho materiálu, nepublikovaných a vzácnych fotografií, ako aj dôkazy a materiály, aké už v dobe elektronickej totality na internete nenájdete ani náhodou.

Kniha sa v záverečnej kapitole venuje aj ďalším prejavom šovinizmu v meste, ako rozbitiu pamätnej tabule obetiam Horthyovskej hrôzovlády a bezprávia v rokoch 1938-1945, jej definitívnemu zničeniu, ako aj vandalskému poškodeniu pamätníka Trianonu a jeho cielenej likvidácie pod zámienkou stavebných úprav, ktoré vykonalo ministerstvo dopravy pod vedením Árpada Érseka začiatkom roka 2020… Kniha končí doslovom známeho spisovateľa Petra Valu s jeho múdrymi slovami: „…u nás sa žiaľ po každom prevrate neprerábajú len životopisy, ale celé dejiny. Pre našu hlúpu úslužnosť sa z hrdinov stávajú zločinci a z tých druhých bájne celebrity.“

A my len dodáme, že súčasná „kultúra vymazávania“ (cancel culture), ktorá v poslednom období ničí pamätné tabule, sochy, názvy ulíc i historické osobnosti, nie je ako vidno ničím novým, len pokračovaním boľševických metód, teraz odetých do masiek neomarxizmu a progresivizmu.