Predstavte si politika, ktorý vo volebnej kampani sľúbi niečo, o čom vopred vie, že nesplní. Namiesto ďalšieho funkčného obdobia ho čaká vyšetrovanie.
Wales chce postihovať vedomé politické klamstvá
Kliknite pre stručné zhrnutie článku
- Wales prijal zákon, ktorý má umožniť postihovať politikov za vedomé zavádzanie voličov počas kampaní; trestnoprávna časť sa má týkať až budúcich volieb.
- Zástancovia tvrdia, že zákon môže obnoviť dôveru v politiku, kritici upozorňujú na riziko zneužitia a problém dokazovania úmyselného klamstva.
- Pri aplikácii podobného pravidla na Slovensku by sa otvorila otázka predvolebných sľubov Roberta Fica – napríklad pri téme vojenskej pomoci Ukrajine či zvyšovania DPH.
- Kľúčová hranica však nie je medzi splneným a nesplneným sľubom, ale medzi politickým rozhodnutím po zmene okolností a vedomým klamaním voličov už v čase kampane.
Senedd, waleský parlament, schválil 17. marca 2026 zákon s názvom Member Accountability and Elections Bill, a to pomerom hlasov 50 ku 1 – jediný hlas proti patril poslancovi Faregeovej strany Reform UK. Zákon zavádza tri hlavné opatrenia: možnosť odvolať poslanca referendom medzi voľbami, sprísnenie pravidiel správania a záväzok budúcej waleskej vlády pripraviť právny rámec pre trestný čin vedomého šírenia nepravdivých alebo zavádzajúcich tvrdení počas volebnej kampane. Trestnoprávna časť sa však nebude vzťahovať na voľby v máji 2026 – najskôr začne platiť pre rok 2030, keďže presnú definíciu „klamstva“ má ešte dopracovať budúca vláda.
Odporcovia návrhu upozorňujú, že dokázať úmysel oklamať voliča bude v praxi takmer nemožné a že zákon môže namiesto ochrany demokracie viesť k jej oslabeniu – politici sa môžu báť vyjadrovať jasné stanoviská zo strachu pred trestným stíhaním. Napriek tomu si myšlienka získala širokú podporu verejnosti: podľa prieskumu agentúry Opinium ju schvaľuje 73 percent Britov.
Otázka, či sa dá zákonom vynútiť pravdovravnosť politikov, sprevádza demokraciu od jej počiatkov. Wales sa stal prvou jurisdikciou Spojeného kráľovstva a jednou z prvých na svete, ktorá sa rozhodla riešiť vedomé politické klamstvo prostredníctvom trestnoprávneho mechanizmu, nielen morálnym apelom a „trestom“ vo voľbách. Dôvera v politikov pritom klesá naprieč celým kontinentom už roky, a práve to dodáva waleskému zákonu politickú váhu, akú by pred desiatimi rokmi asi nemal.
Ako by podobný zákon dopadol na Slovensku
Skúsme si teraz predstaviť, že podobný zákon platí na Slovensku. Robert Fico pred voľbami v roku 2023 opakovane sľuboval, že jeho vláda „neposunie na Ukrajinu ani náboj“. Po nástupe k moci síce zablokovala štátny balík vojenskej pomoci v hodnote 40,3 milióna eur, no od úplného zastavenia podpory čoskoro cúvla – okrem iného aj preto, aby nepoškodila domáci zbrojársky priemysel a podľa Ľuboša Blahu bolo na (ruskou krvou vykúpené) trináste dôchodky. Cynicky by sa dalo povedať, že táto vláda je pre Ukrajinu jedným z tých spoľahlivejších partnerov, akurát sa treba spoľahnúť na jej chamtivosť.
Podobný obrat sa odohral aj pri daniach. Ešte v apríli 2024 Fico odmietal akékoľvek zvyšovanie DPH a tvrdo za to útočil na opozíciu, ktorá o tom špekulovala. O päť mesiacov neskôr jeho vláda predstavila konsolidačný balík, ktorý základnú sadzbu DPH zdvihol z 20 na 23 percent.
Waleský zákon má jednu vlastnosť, ktorá ho odlišuje od slovenskej politickej kultúry: politik tam nesie riziko, že za predvolebný sľub bude jedného dňa zodpovedať pred súdom, nielen pred zábudlivými voličmi. Na Slovensku podobné pravidlo neexistuje a v súčasnom politickom prostredí má podobná norma len malú šancu na prijatie – koalícia aj opozícia sa totiž v jednej veci vždy zhodnú: v neochote nechať sa súdiť za vlastné slová.
Hranica medzi klamstvom a politickým rozhodnutím
Otázka teda nestojí, či by slovenskí politici obstáli pred waleským štandardom. Otázka znie, prečo si taký štandard sami nikdy nenavrhli. Najväčší problém podobných zákonov však nespočíva v otázke, či politici vždy splnia svoje sľuby. Demokracia musí počítať aj so zmenou okolností a chybnými rozhodnutiami. Rozhodujúca hranica je inde: či politik v okamihu, keď žiada voličov o dôveru, sám vie, že ich zavádza. A práve túto hranicu sa Wales rozhodol prvýkrát politicky aj právne otestovať.